Klasický ovocný koláč - čerešňový

Taký z oddelenia "nuda" alebo "naša mama nevie piecť". Totiž, naša mať nám doteraz nezabudla ako sme raz zahlásili (mala som vtedy asi tak 10) na návšteve u babky pred celou rodinou, že ona nevie piecť, lebo stále robí iba ten istý koláč. Nuž...veci sa mali tak, že naozaj robila vždy iba tento (inak je vynikajúci, vlastne!) ale potom sa hecla a každý víkend vypekala všelijaké nové koláče. To bolo super. Ale pripomína nám to doteraz. Viem sa tým koláčom udláviť, odkedy ho nemávame tak často a vlastne vôbec, odkedy ja pekávam a vyhľadávam všelijaké exotické recepty (mám ich plno v zálohe, najbližšie sa chystám na zázvorovo-citrónový cheese cake, uvidíme, či sa k tomu vôbec dostanem), tak na jednoduchosť neni čas. (Foťka bude, ale až keď sa čas naplní.)

Potrebujete (na dva menšie plechy, akurát pre 4 osoby):

• 500g polohrubej múky
• 250g práškového cukru
• 1 Hera
• 1 vajčisko
• štipka soli
• šprcka mlieka
• 1 vanilkový cukor
• 1 škoricový cukor
• sekané mandle
• ovocie (najradšej mám inak slivkový, ten je popičíííí)

Postup:

Na doske si zmiagate všetko okrem tých dvoch balíčkov cukru a vypracujete krehké cesto. To by sa malo nechať pol hoďku odpočívať v chladničke, ale drahá mať takú možnosť zavrhla. Rozdelíte na dve časti a roztlačíte do plechov (no alebo do jedného veľkého, alebo to vyvaľkajte), vymastených, jasnačka? (Prisámvačku.) Na to naukladajte pekne čerešničky čééérešne a to posypte vanilkovým a škoricovým cukrom a orechmi a dajte piecť na dostatočne dlhú dobu. Neviem fakt, že ako dlho sme to piekli, lebo to musíte pozerať podľa maminej metódy, že keď bude ružový, tak je hotový. (No...v živote som nevidela ružový koláč s výnimkou punčových rezov, ale to je o inom.)

Btw a dnes mi mama hovorila o tej labutej piesni, že vraj labuť keď zomiera (napríklad keď zamrzne - povedala mama) (strašná predstava), tak poslednýkrát zaspieva takú krásnu a strašne smutnú melódiu. Ale nevieme či je to fakt pravda. Ale len si to predstavte, prišlo mi to strašne ľúto, tej labute ako, keď som si ju predstavila ako zamŕza a vie že to je jej posledná hodina (a nie vyučovacia) a tak si smutne zaspieva. Hrozne kruté. Veru, asi ani nezaspím, lebo ja sa vždy viem tak psychicky rozložiť (najmä na gauči), keď si predstavujem umierať labute a iné. Aj rozprávkové bytosti. Inak pri tom ma napadla historka z jednej žúrky, keď jeden náš známy rozprával o svojom chlapčenskom sne - chytiť labuť za krk, zatriasť ňou a povedať jej "Na ty piča". Predstavte si k tomu, že ten chlapec strašne koktá a kým tú historku zo seba dostal, skoro sme zdochli od smiechu. Možno aj vtedy by tá úbohá labuť zaspievala labutiu pieseň. A raz sme na strednej na nemčine písali taký krátky príbeh o labutiach. Neviem prečo.

Ale aby ste nemali celý deň taký rozosmutnelý, tu si pozrite najlepšiu reklamu všetkých čias. (Chcela som sem pre vás postnúť to video, ale ten skurvený blogger nespolupracuje...čo už.)